2. kapitola - Upíria krv
Ticho som tam sála a čumela naňho. Nevedela som sa rozhodnúť: mala som byť mocnou, silnou, nesmrteľnou ale osamelou alebo som mala zomrieť so všetkými priateľmi? Ja neviem. Neviem sa rozhodnúť. Zakusla som si do pery - snažila som sa zadržať kašeľ. Ten chalan (či muž?) mal pravdu. Zhoršuje sa to. Začala mi aj pekelne slziť oči. A tak som sa rozhodla.
"Hm... A čo musím urobiť?" spýtala som sa, načo sa chlapec usmial. Michael mi vysvetlil, že obrad (alebo nejak tak sa to volá) sa zakladá na výmene krvi. Zistila som, že upír má odlišnú krv ako človek. No vedela som, že sa na to nesmiem vrhnúť bezhlavo. A tak som sa spýtala:
"A aké výhody či nevýhody to bude mať?"
"No..." musel sa nad tým zamyslieť. "Budeš rýchlejšia... Budeš mať aj obrovskú silu... No budeš citovo oslabená..."
"A budem sa báť aj krížov, cesnakov a slnka?"
Michael sa nad tým musel pousmiať. "Nie... Teda až na to slnko. Slnko ťa nezabije, ale môže ti spôsobiť obrovské bolesti."
"Ako to, že ma nezabije?" zamračila som sa. "Veď všade - vo filmoch, v knihách - upírov slnko zabíja."
"A ty si myslíš, že to všetko je pravda?" zasmial sa už naozaj.
Znova som sa zamračila, ale potom som už nemohla, taká absurdná mi tá otázka bola. Musela som sa aj ja chabo pousmiať, no potom som zvážnela.
"A čo zabíja upírov?"
"No... Guľky z číreho striebra a..." uškrnul sa, "Starý dobrý kôl do srdca!"
"A čo pitie krvi?"
"No, to je potrebné, ale nie také dôležité. Samozrejme, krv piť musíš, ale len tak raz za... mesiac."
Vyvalila som oči. Kúštičkou duše som veľmi dúfala, že krv piť nemusím. Takže musím zabíjať človeka raz za mesiac. Panebože! A keď budem žiť napríklad 300 rokov... No, ak sa nemýlim, zabijem 3600 ľudí! Pohltila ma číra hrôza. Ale Michael povedal, ako keby mi čítal myšlienky (no čo keď to naozaj robil?):
"Nemusíš ľudí pri pití krvi zabíjať... Len si zoberieš trošku krvi."
Odľahlo mi tak neuveriteľne, že sa mi takmer podlomili kolená. Som neuveriteľne šťatná. Naozaj. Je to ... Teraz ma napadla jedna dôležitejšia otázka ako tamtá.
"Prečo sa mám vôbec stať upírom? Chápeš, nemyslím to ako prečo, ale ako prečo práve ja.
Chvíľu neodpovedal. Neviem, či som dala zložitú otázku alebo musel pripravovať veci na obrad.
"No... Vycítil som tvojich predkov. Si jedna z upírov. Patríš medzi nás."
Neviem prečo, ale veľmi ma to neprekvapilo. Myslím, že po dnešku ma už nič neprekvapí.
"Takže, obrad je pripravený..." začal a uškrnul sa, "poď, budúca upírka!"